Pár postrehov niekoľkých ľudí z výskumu

Posted in Anthro blog
8.1.2014 - 21:39
by Clira14

Postrehy z výskumu som začala písať už tak dávno, že si to presne ani nepamätám. Nie som však sama, kto mal veľa zážitkov rôzneho druhu. Myslím, že zrovna tie negatívne stoja za to, aby boli ľudia pred nimi vystríhaní. Tak po asi roku a pol alebo dvoch (?) …konečne uverejňujem tento pokec, zlepený z viacerých dojmov, dúfajúc (zasa raz), že to niekomu na niečo bude.

Toto nie je návod, ani antropologická biblia, iba zopár spoločných postrehov pár ľudí, ktorí zažili na výskume k bakalárkam a diplomovkám niečo, čo nečakali. Zozbierali sme viacero rôznych nepríjemných skúseností, ktoré by vám mohli celé vaše skúmanie vám prinajmenšom znepríjemniť, ak nie aj úplne zrušiť… (A ak máte niečo podobné, neváhajte sa podeliť).

V zásade sú to bežné veci, ktoré sa vám stanú aj v teple domova, len tu budú pre vás kvôli časovej tiesni ohraničenej koncom starého a začiatkom nového semestra podstatne nepríjemnejšie, ….whatever, dosť bolo drístov….

Ochoriete

Nemaľujem čerta na stenu, fakt sa to stáva. Či už zjete niečo, čo ste jesť nemali, alebo vám len bude niekde riadna zima – hocičo obdobné môže vyústiť v situáciu, že na tom po zdravotnej stránke nebudete veľmi dobre. Asi budete spať na inej posteli ako doteraz, čo tiež môže vyústiť v zdravotný problém – najmä ak ste zvyknutí na spanie na kvalitnom vankúši a matraci. Je fajn vedieť, čo robiť keď na to príde a kde nájdete najbližšieho lekára, aby ste nemuseli utekať domov 300 km pri prvom ehm zaštekaní psa. Prípadne si pribaľte pojazdnú lekáreň a vedzte kedy čo a na čo použiť, ak to bude potrebné.

Odmietnutia

Pripravte sa na to, že ľudia s vami nebudú chcieť komunikovať – ani keď sa postavíte na hlavu, lebo si myslia, že vám nemajú čo povedať. Neviem, čo môže pomôcť tu, asi len nájsť iných ľudí.. Ale stane sa vám to asi zaručene. Ako ste na tom vy? Chceli by ste sa s Vami samými rozprávať len tak, keby ste boli v ich koži? :) Neberte odmietnutia osobne. Nepomôže vám to, skôr naopak.

Váš projekt je na prd

Začne sa vám zdať, že váš projekt výskumu je k ničomu a úplne nereálny. Sama neviem, ako sa to môže stať po tom, ako vám úvodný elaborát prejde cez nejakú komisiu, ale je reálne možné, že sa to stane a tento pocit beznádeje skutočne nadobudnete (jedine, že by nie). Možno sa tomu dá predísť tak, že keď ho píšete, predstavíte si samého seba ako plníte to, čo v ňom je napísané, reálne. Alebo ešte lepšie – obetujete predĺžený víkend a jednoducho si to skúsite (áno, viem, že mne by sa tiež nechcelo, ale dnes by som tam naozaj bola išla dopredu), aby ste vedeli, či ste schopní všetky procedúry v ňom naozaj realizovať. Aspoň ako tak budete vedieť, či je to úplná chobotina, alebo len tak trochu a nejako sa v lete cez to skutočne prelúskate.

Rozhovory viaznu

Vaše rozhovory s ľuďmi môžu a pravdepodobne občas aj budú skutočne tak trochu viaznuť, lebo ľudia vám budú odpovedať jednou vetou, tváriac sa, čo viac by ste chceli. Pripravte sa na to. Existujú techniky, ako ľudí nepriamo donútiť povedať viac – naučte sa ich skôr, ako po prvých pár nevydarených stretnutiach, keď budete zisťovať, kde sa stala chyba.

Na nič sa nemôžete spoľahnúť

To, na čom sa s niekym dohodnete nebude platiť. Tak, ako sa na vás niekto vykašle v bežnom živote, tak sa vám to stane aj na výskume – a platí to o to viac, lebo Murphyho zákony asi naozaj fungujú. Pripravte sa na sklamania rôzneho typu a odmietnutia, meškania a nevydarené stretnutia neberte osobne. Je to síce nepríjemné, keď vás niekto takto “podrazí”, vyhodí, zrazu zmení názor a nebude sa chcieť s vami rozprávať, ..ale stávajú sa aj omnoho horšie veci.

Presnosť a pozornosť

Omylom prepíšete časť terénneho denníka v počítači z jedného dňa nasledujúcim dňom – lebo ten predošlý použijete ako šablónu. Toto nenapravíte ani tým, že si nahlas zanadávate. Dávajte si pozor, čo kam píšete, buďte pozorní najmä vtedy, keď niečo zaznamenévate, aby to bolo čo najpresnejšie a “najpravdivejšie” a nespoliehajte sa na to, že si niečo pamätáte, alebo svoj škrabopis budete po x mesiacoch vedieť po sebe bezproblémov rozlúštiť. Píšte to tak, akoby ste to písali niekomu, kto o tom nič nevie. Akonáhle sa vrátite, vaša antropologická hlava sa začiatkom semestra vygumuje a pri analýze vám príde vhod prečítať si niečo, čo je napísané prehľadne a presne.

Technické problémy

Zmažete iné súbory, ktoré ste potrebovali. Toto napravíte celkom jednoducho – nejakým softwérom na obnovu dát. Ak si s tým neviete rady, ozvite sa, poradím. :) Na terénny denník písaný rukou vylejete tekutinu, ktorá vaše zápisky rozpije tak, že budú nečitateľné a vy o ne prídete. Ako tomu predísť – píšte denník niečim, čo sa nerozpíja hneď alebo nerobte viac vecí naraz. Alebo ho píšte do počítača – a s tým potom súvisí už bod spomenutý predtým. Dajte si pozor aj na výdrž baterky v diktafóne…

Nesplniteľné úlohy

Za jeden deň absolvujete príliš veľa rozhovorov, alebo pozorovaní – a pri pomyslení, že o desiatej večer ešte len začínate písať denník (ktovie dokedy) sa radšej odstrelíte prípadne idete spať. Menej je niekedy viac. Keď sa vám zmiešajú rozhovory s tromi rovnakými tetami, nie je nič horšie ako z toho potom písať denník. Plánujte si veci realisticky, nie tak, aby toho bolo na vás príliš veľa.

Dilema

Miestni vás doma ponúknu niečim čo nejete alebo nepijete, no aby ste neprišli o informátora, budete to musieť vypiť/zjesť. Ak ste paleo positive (alebo si na toto miesto doplňte iný druh života) tak na to nachvíľu proste zabudnite. Horšie to bude, ak niektoré veci nemôžete zo zdravotných dôvodov. Našťastie mi nikto nikde nedal piť mlieko. Alebo budete musieť riešiť nejaký morálny problém – máte urobiť niečo, čo by ste nikdy inak neurobili… alebo budete vidieť, že niekto robí niečo, čo nie je úplne košér a nebudete vedieť, ako sa máte zachovať. Sama mám často problém s takýmito rozhodnutiami…

Sami so sebou

Už ste boli sami so svojou mysľou 3 mesiace prakticky v kuse? Bez niekoho, komu môžete povedať, ako je to na hovno oslovovať neznámych ľudí, ako vám to nejde a ako ste stratení a lorem ipsum dolor sit amet? Pripravte sa na to, že to tak asi bude – ak teda skutočne pôjdete na výskum niekam preč. Možno vám samota na pár mesiacov nakoniec aj pomôže, konieckoncov ako napríklad mne a uvedomíte si to, čo ste predtým akosi vytesňovali. Toto reálne považujem za najväčšie plus celého výskumu preč – naučiť sa byť sám so sebou. Aspoň trochu.

Facebook Comments

comments

One Response

  1. Ragnar says:

    V zásade súhlasím, dopĺňam ešte pár poznámok. Trochu sa mi to ale rozrástlo, tak sa nezľakni, že to má podobu samostatného článku:

    1. Ochoriete. Tzv. choroba z terénu (nech už je to čokoľvek, aj taký zapálený koreň zuba sa presne podľa Murphyho má sklon ozvať, keď ste “v prdeli ďaleko”) je samozrejme nepríjemná pliaga a k tým veciam, ktoré si spomenula, by som pridal ešte dve:
    a. Zmena prostredia (nielen vankúša) je proste psychický stres, ktorý oslabuje už z definície a tým zvyšuje pravdepodobnosť ochorenia/zranenia apod. Lenže stres je dvojsečná zbraň, raz oslabuje, inokedy posilňuje. Posilňuje vtedy, keď sa stretne s celkovo pozitívnym naladením. To však treba vedome pestovať, to nie je samozrejmá vec, ba dokonca ani črta povahy. Nie je to samozrejme univerzálna zbraň a človek ani nemá “dobrú náladu” vždy a všade (to sa ani nedá), ale ide skôr o celkové nastavenie. Keď očakávam pozitívne skúsenosti, ľahšie znášam aj ťažkosti (a naopak). Odolnosť voči stresu sa však tiež dá trénovať.
    b. Keď už sa stane, že ochoriete, treba dve veci: Jednak nezúfať (málokedy je situácia naozaj beznádejná, to mi verte), dvak neriskovať a nepodceňovať to. V istých prípadoch je naozaj lepšie sa vrátiť a dorobiť to o rok.

    2. Odmietnutia – súhlas tak na 90 %. Tých 10 % je proste tam byť a vzbudiť v tých ľuďoch nepriamo (cez iných, ochotnejších) záujem. Ak sa to nepodarí, nezúfať.

    3. Projekt na prd – kritickým sa to stáva hlavne vtedy, keď vám ho zadáva niekto iný, kto nepozná ani vás, ani realitu (sorry, fakt si hnusne rypnem, ale u nás sú to typicky rôzne mimovládky a iní páchatelia dobra). Ak si ho zostavíte s tým, že to vám dáva zmysel, osobne vás to zaujíma, chcete sa tie veci sami dozvedieť a zaujímajú vás aj tí ľudia ako takí, tak ste na dobrej ceste k tomu, aby projekt na prd nebol. Dôležité je pokúsiť sa na začiatku o tom dozvedieť čo najviac – čím viac o veci viete, tým viac si uvedomujete, koľko je tam neznámeho a zaujímavého, ba až fascinujúceho.

    4. Uviaznuté rozhovory: Súhlas, jedna z tých techník je vypracovať si na každú širokú otázku, ktorá vás zaujíma, milión drobných otázok, z ktorých môžete vyťahovať na pľaci ako kúzelník z klobúka. Uznávam, že je to ťažké, ale rozhodne je deprimujúce počúvať odpede v štýle “uhm….no… tak normálne” na otázku “Povedzte mi o tom, ako ste žili tie roky, keď ste sa vrátili z basy, kým ste sa neoženili.”

    5. Na nič sa nemožno spoľahnúť – hlavne si treba uvedomiť, že tam, kde robíme výskum, sme hostia a naši informátori nám preukazujú láskavosť, že sa s nami vôbec bavia. Chápem, že hlavne menej sebaistí ľudia s tým majú problém, ale verím, že s postupujúcou skúsenosťou v teréne aj v živote sa s tým človek postupne dokáže vyrovnať stále lepšie.

    6. Presnosť a pozornosť – tu sa dá dodať jedine klasická inštrukcia: Nenechajte medzi dňom pozorovania/rozhovorov a zápisom zapadnúť slnko. Presnejšie spánok. Počas spánku sa robí v pamäti “poriadok”, ktorý vyradí množstvo detailov a zachová viac-menej len kostru. Tá poznámka “písať to ako niekomu druhému” je veľmi dobrá.

    7. Technické problémy – jedna vec je možno triviálna, ale pozor na ňu: Pri písaní potrebujete piť veľa vody, takže majte na stole fľašu. Uzatvárateľnú. Nebuďte leniví ju vždy zavrieť. Piť potrebujete vy, nie váš notebook.

    8. Nesplniteľné úlohy – zvykne pomôcť taká vec ako “palubný diár”. Realistický rozsah práce je max. 3-4 hodiny čistého času fokusovaného pozorovania alebo “formálnych rozhovorov” + 3-4 hodiny zapisovania. Viac nedá ani Bronislaw Malinowski, aspoň nie dlhodobo. Musíte si zabezpečovať aj servis, aj oddychovať. Výhodou výskumu niekde v čortoch-diabloch ďaleko od domova je, že tieto veci sa oveľa ľahšie odohrávajú “v skúmanej komunite”, čo vám prinesie ďalšie kontakty, ľudia si vás majú možnosť oťukať a skôr vám budú otvárať dvere.

    9. Dilema – je to vec miery. Nie je vašou úlohou úplne splynúť s lokalitou; nie je to ani možné, ani potrebné a ak sa o to pokúsite, je to často smiešne. Treba sa trochu prispôsobiť, ale mieru si určujete vy. Ja napr. nie som teda žiaden abstinent, ale pokus držať krok so Zuberčanmi v krčme bola hlúposť, ktorú som urobil raz a nemienim ju opakovať.
    Dôležité je ale v zásadných veciach (ktoré VY považujete za zásadné) nerobiť kompromisy. Ak máte morálny, zdravotný, náboženský alebo hocijaký iný dôvod nerobiť nejakú vec, tak to slušne oznámte a skúste navruhnúť niečo, čím sa to dá obísť. Nerobte výnimky, lebo to potom robí problém (“s Janom si si vypila a so mnou nechceš!”). K vážnejším morálnym dilemám sa vyjadrím na samostatnom mieste.

    10. Sami so sebou – nuž, tu dodám len dve veci: Skutočný výskum v aspoň trochu odlišnej kultúre má fakticky určitý “iniciačný” rozmer. Mohlo by sa zdať, že ide o nejaký psychický sadomasochizmus – vyžívame sa vo frustrácii a nude a ešte ju vnucujeme aj druhým. Na toto existuje jedno bosnianske príslovie – bez muke nema nauke. V antropológii je hlavným výskumným nástrojom osobnosť výskumníka. Terénny denník, diktafón, fotoaparát apod. sú len vonkajšie pomôcky, nie hlavné veci. Bez diktafónu, počítača a fotoaparátu ešte stále urobíte kvalitný výskum, ale bez toho, aby ste si pustili “terén pod kožu”, neurobíte nič. Verím tomu, že vám takáto skúsenosť napokon pomôže aj v bežnom živote, aj keď je to často ťažké a bolestivé.

    11. Napokon sa vrátim k bodu 9 – k dileme. Niekedy sa vám stane, že sa ocitnete (či už ako aktér alebo ako svedok) v situácii, ktorú jednoducho považujete za neakceptovateľnú v tom zmysle, že by ste sa po tom naozaj neboli schopní pozrieť ostatným zúčastneným do očí (alebo sami sebe v zrkadle). Tu neexistuje nejaká univerzálna rada. Keď sa mi to stalo naposledy, rozhodol som sa z terénu úplne odísť. Nie je to ideálne; vždy treba brať do úvahy kontext. Záleží na tom, aké vzťahy tam už máte vybudované. Niekedy stačí zmeniť host family (keď ste tam nakrátko, povedzme na pár mesiacov alebo keď ide o výskum v meste, kde nemáte problém vyhnúť sa ľuďom, s ktorými máte nejaký konflikt). Inokedy to nejde a vtedy je asi menej zlé (nehovorím !lepšie”) odísť. Ak teda nie ste na opačnom konci zemegule uprostred pustatiny, kde máte ročný kontrakt. Hovorím, univerzálna rada neexistuje, treba brať do úvahy kontext a zvažovať “pros and cons” rozhodnutí.

Leave a Reply